• SLUŽBY REGISTRA
  • Informácie pre políciu, prokuratúry, súdy, SIS a iné
  • Vyhľadávanie v registroch
  • Potvrdenie o bezdlžnosti
  • Moje záväzky a bonita
  • Vstup do registra dlžníkov
  • Čierna kniha
  • Spravodajstvo
  • Vymáhanie pohľadávok, odkúpenie
• BEZPLATNÉ SLUŽBY CERD
  • Vložiť dlžníka do registra
  • Návrhy na konkurz
  • Konkurzy na majetok
  • Insolventný register
  • Pátrania po osobách
  • Stratené a odcudzené doklady
  • Obchodný register
  • Živnostenský register
  • Register platiteľov DPH
  • Kontrola majetku
  • Protikorupčná linka
• ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE, POPLATKY
  • Pre firmy
  • Pre občanov
  • Pre štátne inštitúcie
  • Pre bankový sektor
  • Protikorupčný systém pre obce
• VLASTNÉ VYMÁHANIE POHĽADÁVOK
  • Ako postupovať pri vymáhaní
  • Zápočty pohľadávok - ako na to?
  • Upomienky a urgencie
• OSTATNÉ, DOKUMENTY K STIAHNUTIU
  • Cenník CERD
  • Všeobecné podmienky CERD
  • Zmluvné podmienky služieb
  • Bannery pre taríf PROMO
  • Tlačivo:Upomienka dlžníkovi
  • Tlačivo:Uznanie záväzku
  • Správa osobných údajov
• CHARITA CENTRÁLNEHO REGISTRA
  • Pre Slovensko sa pripravuje
• ODPORÚČANÉ WEBOVÉ STRÁNKY
  • Bezplatný register dlžníkov

To nebol kabaret!

  Je fakt, že za ministrovania generála Čepičku som bol ešte študent, keď sa slúžilo v pomocných technických práporoch, mal som na vojenskú službu tiež ešte čas, ale nemyslite si, že na svoju prezenčnú službu mám voľajaké smutné spomienky! S odstupom času, keď si to všetko tak sám pre seba, alebo pri spomienkach s rovesníkmi preberám je mi nad slnko jasnejšie, že to síce kabaret tak celkom možno nebol, ale tá hranica medzi vecami vážnymi a smiešnymi bola tenšia ako vlások. Ba často skôr vôbec žiadna a ak si predstavíte, všetky tie zúčastnené strany tvoriace scénu, javisko a účinkujúcich toho „zeleného predstavenia“, možno to budete chápať aj po tých strašných rokoch! Boli tam predovšetkým „fronťáci“, to boli poväčšinou vyšší dôstojníci so skúsenosťami a metálmi ešte z druhej svetovej vojny, moji rovesníci poručíci i nadporučíci, akurát absolventi už moderných vojenských škôl z Martina a Vyškova, čo boli také najznámejšie ustanovizne vojenského vzdelávania a iba o trochu starší kapitáni ešte zo škôl, čo už síce znamenali profesionalitu, ale vojenská dokonalosť bola ešte stále v nedohľadne.

Ucelený príbeh som na blogu už porozprával, bol z veľkej povodne na Dunaji v roku 1965, keď už som strihal meter na odchod do civilu, ale niekoľko tých nádherných „drobností“, čo boli ako vymyslené pre voľajakú grotesku vám porozprávam, stoja za to. A samozrejme, každá je iná, lebo tak akosi naviac sa akurát vtedy do našej armády vrátila práporčícka zložka velenia, predovšetkým v tej hospodárskej a technickej oblasti. Nuž a zasa tam boli aj „staré kádre“ s frontovou minulosťou s práporčíckymi výložkami a aj nováčikovia, tí s hodnosťou čerstvého rotného a vojská, ako sme sa titulovali my, vojaci a poddôstojníci, to museli zvládať nielen s prehľadom, ale aj so cťou a pokojom.

Kto videl film Čierni baróni s nezabudnuteľným majorom Terazky, tak ako ho stvárnil Landovský a vie si predstaviť takýchto typov pokope viac ako dvadsiatku, to je ono! Také to bolo a aby ten paradox ešte lepšie vynikol, tí mladí už boli prototypmi súčasnosti a „staré vojská“ im boli rovnako smiešne ako nám, záklaďákom. Nikdy nezabudnem na nášho veliteľa štábu, majora Kocuru, keď prichytil vojaka Rohana, mimochodom bol to kniežací syn toho slávneho pražského rodu, o ktorom po rokoch spieval Rišo Müller, ako cez výcvik chrápe v kotolni na kope handier a svojim ozrutánskym hlasom zreval – Rohan, co tady děláte a vojačik s absolútnym pokojom prebudeného odpovedal – nic, dozvedel sa úžasné – tak pokračujte!

Vydržalo to ako bonmot iba niekoľko dní, lebo keď som ako staršina zaradil do denného rozkazu článok – dôstojníci, pochvala a prečítal som, že veliteľ VDÚ, čo bolo označenie našej pospolitosti udeľuje majorovi Kocurovi pochvalu za úspešné ukončenie základnej osemročnej školy, bola to príležitosť žartovať akosi nadštandardne, lebo sa rehlili celé kasárne. Akože kvalifikácia non plus ultra, vojenská! V rozkaze to nebolo, ale takáto príležitosť sa nesmela prepásť!

A mal som aj osobného nepriateľa, nadporučík Šándor sa volal, spojár, špecialista a vôbec nie zlý chlap, ale stretli sme sa po prvý raz vo chvíli, keď sme na pamätníku pri Priekope skladali prísahu. Tam boli také vety, čo boli viac ako patetické a jedna z nich znela – „ a za jeho slobodu som ochotný položiť aj svoj život!“ Mne sa táto sláva ušla akurát v prevedení on a ja a mne sa podarilo, už ani neviem, čo ma to napadlo zo seba vysúkať – a za jeho slobodu som ochotný položiť aj váš život! Dával pozor, zmeravel, rukou mi dal najavo, aby som čušal a spýtal sa ma – vy si zo mňa strieľate vojak Krištofík!? A ja som sa zmohol iba na lakonické – áno súdruh nadporučík! Ani nie mesiac na vojne, vysokoškolák s diplomom, už s funkciou staršinu oddielu a desať po službe! Nebojte sa, odsedel som si iba deň, lebo kniha rozkazov ma postrádala a naviac, náš Starý, vtedy ešte iba major ma potreboval ako garanta kontaktov s našim lekárom, lebo chcel ísť na maliny s celou rodinou a potreboval domáce ošetrenie!

A Šándor mi to dlho nevedel zabudnúť, ten po nás – to hovorím o veliteľskej čate – išiel až kruto! Nevedel pochopiť, prečo sa ako jediná jednotka dobrovoľne, aspoň raz v týždni vyberáme na Bukovinu, čo bol priestor za kasárňami smerom k Martinským holiam a v dennom rozvrhu je napísané, výcvik budovania osobného úkrytu. Akože sa učíme zakopávať sa! Naozaj rýchlo som sa dozvedel, že treba byť opatrný, už sa za nami aj vybral, akože nás skontrolovať, no nenašiel nás! Ani nemohol, lebo na čele „svojho vojska“ som vždy odpochodoval do krčmy na Jahodníkoch , kde mali biliardový stôl a v dopoludňajších hodinách sme ho mali iba pre seba! Aby ste rozumeli, veliteľská čata to bolo zoskupenie panských šoférov, mechanikov kadečoho vojenského i civilného i kuchárov a keď som rozdelil služby, zostalo nás tak štyri – päť vojačikov a v tej krčme to bolo úžasné a príjemné.

Šándor sa však nevzdával a keď nás nevedel prichytiť, tak sa raz vybral priamo s nami! A jeho povely boli až neuveriteľne kruté. Ležmo, okop pre ležiaceho strelca vykopať, teraz! A my, vtedy nás bolo akurát päť, sme po prvý raz museli tie poľné lopatky vybaliť a kopali sme, ako krtkovia. Tak trošku si z nás uťahoval, ale nedali sme sa, vydržali sme a keď sme sa na obed do kasární vrátili, špinaví a unavení, posťažoval som sa nášmu skvelému Ládikovi, čo bol veliteľa našej čaty a najospevovanejší veliteľ v celých kasárňach. Jeho vojská mali vždy najlepší rozvrh, najdokonalejší poriadok, najviac odmien v denných rozkazoch a nikdy žiaden vážny priestupok, takže nám veril na slovo. Súdruh kapitán, šikanoval nás, nevieme prečo, čo sa nestará o svojich spojárov, čo je ho do nás!? A Ládik mu to, ba vlastne aj jeho vojskám spočítal, takže Šándor tú sekeru radšej zakopal. Definitívne nie, osud mu prihral ešte jednu možnosť!

To boli kasárne zatvorené, epidémia chrípky, žiadna vychádzka a švagor mal v tamojšom Armádnom divadle premiéru. Bolo treba ísť, musel som napísať recenziu a robiť sestre sprievod, takže som to všetko zorganizoval ako v špionážnom filme. So sanitkou som sa dostal von a vrátiť som sa mal do polnoci hlavným vchodom, kde bude sedieť Oldo Pukl, kamarát, vtedy už podporučík. Podľa prognóz by v meste nemal byť nikto zo „zelených“, lebo karanténa platí pre všetkých. Pohoda, všetko prebehlo ako sa naplánovalo, no pri návrate do kasární, som pod jedinou lampou na celej ceste okolo štreky stretol nadporučíka Šándora. Keď ma zaregistroval, zostal stáť, keď som ho salutujúc míňal, otvoril ústa v neuveriteľnej grimase a keď som sa pri rampách, už v tme rozbehol, ešte stále sa nespamätal. Pukl ma pustil, poprosil som ho, aby zavolal nadporučíkovi Hulejovi, čo bol náš lekár a kamarát, lebo za jeho rodnú dedinu Belá som hrával stolný tenis s odkazom čo je vo veci a než by ste napočítali do sto, už aj som ležal na vlastnom slamníku!

Ešte som sa ani nevydýchal, a už aj sa tíško otvorili dvere a do izby nazrel nadporučík Šándor. Nie, nebojte sa, žiaden poplach, všetko si nechával až na ráno a keď sme sa vrátili z rozcvičky dostal som povel naklusať k Starému! Ešte len tak, v teplákoch a vyšedivenom tielku. Náš major sedel, vedľa neho so škodoradostným úsmevom stál Šándor a bolo vidieť, že teraz prišla jeho chvíľka. A Starý neváhal, tak ako som ho poznal, sa ma spýtal. Pufiku, kdes byl včera večer? Moja odpoveď ho uspokojila, lebo som vyrukoval s historkou, že do deviatej na ošetrovni, kde sme hrali s doktorom a lapiduchom mariáš a potom, vari okolo desiatej som už spal! Veď je zákaz vychádzok a nevydal som vychádzkovú knižku naozaj nikomu a nieto ešte sebe! Kdeže!

Starý sa obzrel na Šándora, pokývol mu a ten si ma podal! Stretli sme sa po pol jedenástej na ceste pri rampách, zdravili sme sa, pozerali sme si do očí a vy ste bol na ošetrovni a v posteli? A teraz teda ten najlepší možný fór, aký sa mi kedy na vojne podaril. Súdruh major, on musel byť opitý, veď to sa nedá ani len vymyslieť, zavolajte si Hulejovi. A Starý to realizoval. Bol to pekný a krátky telefonát, potom sa pozrel na Šándora a dodal. „ A já jsem Ládikovi nevěril, že po něm jdeš! Ať už Tě nevidím! Odchod, oba dva!“

A bolo. Až pri odchode do civilu, keď som sa lúčil, so všetkými, aj so Šándorom, sa ma spýtal. Stretli sme sa vtedy v noci, alebo si mal dvojníka!? Iba som sa pousmial, taká pointa príbehu by mala zostať v anonymite na večné veky. Aj keď je iba zelená.

---

Vrátiť sa späť

Autor: Stanislav Krištofík


CERD len sprostredkováva spravodajské informácie na svojom internetovom portály.
CERD nezodpovedá za obsah a správnosť článkov a žiadnym spôsobom nezasahuje do ich obsahu.

© copyright CERD™
CENTRAL REGISTRY OF DEBTORS