Pred 35 rokmi sa vo väznici v Leopoldove odohral najkrvavejší útek väzňov v novodobých dejinách Slovenska. Pri koordinovanom útoku siedmich odsúdených zahynulo päť príslušníkov väzenskej stráže a jeden väzeň, ďalší dvaja dozorcovia utrpeli ťažké zranenia. Prípad z novembra 1991 ukázal vážne slabiny v ochrane väzenského personálu aj v zabezpečení objektu, ktorý patril medzi najstráženejšie zariadenia bývalého Československa.
Skupina odsúdených pripravovala útek už od októbra 1991. Tvorili ju Ondrej Harvan, Dalibor Bajger, Tibor Polgári, Vladimír Duda, Miloš Uriga, Bartolomej Botoš a Václav Fedák. Ráno 23. novembra sa počas sčítania väzňov Tibor Polgári pod zámienkou odoslania listu domohol otvorenia mreže. Po útoku na dozorcu Františka Svobodu ho Miloš Uriga viackrát bodol nožom; dozorca zraneniam na mieste podľahol.
Útočníci následne prenikli do kancelárskych priestorov, napádali a zväzovali zamestnancov, ktorí prichádzali na výmenu služby. Získali uniformy, dva samopaly a štyri pištole. Pri pokuse prekonať väzenskú bránu zabili ďalších štyroch príslušníkov stráže – Mariána Zennera, Igora Jošta, Milana Černého a Milana Galbavého. Zraneného dozorcu Jozefa Snopeka vzali ako rukojemníka.
Pred odchodom sa skupina ešte vrátila do areálu, aby vyslobodila posledného člena. Počas toho Polgári zastrelil spoluväzňa. Sedem odsúdených následne po siedmej hodine ráno opustilo väznicu, v Leopoldove ukradlo auto a pokračovalo smerom na Trnavu. Ich zámerom bolo dostať sa cez Poľsko na loď a odcestovať do Austrálie. Útek však komplikovali havária, poruchy vozidiel aj nedostatok paliva.
Rozsiahle pátranie aj následné sprísnenie ochrany
Utečenci sa napokon vrátili do Leopoldova, kde ich po približne 20 hodinách zadržali policajné zložky nasadené do rozsiahlej pátracej akcie. Pri zásahu utrpel zranenie Tibor Polgári, ktorý kládol odpor a strieľal z ukradnutého samopalu.
Tragédia priniesla mimoriadnu záťaž pre bezpečnostné zložky, vyšetrovanie aj súdy a súčasne odkryla systémové nedostatky väzenskej ochrany. Už v marci 1990 čelila leopoldovská väznica veľkej vzbure 217 odsúdených, ktorí sa zabarikádovali v ubytovacích priestoroch, odmietali poslušnosť a držali hladovku. Vzbura zanechala rozsiahle škody a napätie vo väznici pretrvávalo.
Po udalostiach z novembra 1991 sa bezpečnostné opatrenia vo väzniciach sprísňovali. Kľúčovým poučením bola potreba chrániť nielen samotný režim výkonu trestu, ale predovšetkým zamestnancov, ktorí prichádzajú do priameho kontaktu s odsúdenými. Prípad tak zostal výrazným mementom významu funkčného dohľadu, interných postupov a pripravenosti na krízové situácie.
Doživotné tresty pre hlavných aktérov
Krajský súd v Bratislave 2. februára 1993 odsúdil Ondreja Harvana, Tibora Polgáriho a Miloša Urigu na doživotie. Vladimír Duda dostal trest 13 rokov, Dalibor Bajger a Václav Fedák po 15 rokov a Bartolomej Botoš 18 rokov väzenia. Najvyšší súd SR rozsudok právoplatne potvrdil 4. marca 1994.
Harvan sa 29. mája 1993 obesil v cele. Václav Fedák bol prepustený v roku 2009, Vladimír Duda v roku 2011 a Dalibor Bajger v roku 2015; neskôr opustil väzenie aj Bartolomej Botoš. Tibor Polgári a Miloš Uriga si doživotné tresty naďalej odpykávajú. Ich predchádzajúce žiadosti o podmienečné prepustenie neuspeli – v prípade Polgáriho v roku 2018 a Urigu v roku 2020.
Vyšetrovanie masakra patrilo k najzávažnejším prípadom slovenskej kriminalistiky a justície po vzniku samostatnej republiky. Jeho dôsledky presiahli samotné trestné konania: upozornil na cenu zanedbaných bezpečnostných pravidiel v zariadeniach, kde zlyhanie jednotlivého postupu môže vyústiť do rozsiahlych ľudských aj prevádzkových škôd.
