Výskumníci z Institute of Science and Technology Austria (ISTA), rakúskeho výskumného centra, zistili na myšom modeli súvislosť, ktorá môže byť dôležitá pre budúci vývoj liečby glioblastómu. Po vypnutí génu PTEN v jednotlivých kmeňových bunkách mozgovej kôry vznikalo viac neurónov aj výrazne viac astrocytov. Nadbytok astrocytov pritom nevyžadoval receptor EGFR, na rozdiel od bežného vývoja buniek závisel od signalizačnej dráhy MAPK.

Štúdiu vedenú skupinou Hippenmeyer na ISTA zverejnil časopis Science Advances. Na projekte spolupracovali aj Sorbonne Université v Paríži, Yale School of Medicine a Vetmeduni Vienna. Financovanie zahŕňalo podporu Rakúskej akadémie vied, Rakúskeho fondu pre vedu, grant Európskej výskumnej rady LinPro aj inštitucionálne zdroje ISTA.

Gén PTEN funguje ako brzda rastových signálov v bunkách. Jeho mutácie sa spájajú s neobvykle veľkým mozgom a vyšším rizikom vzniku nádorov. Vedci sledovali jednotlivé radiálne gliové progenitorové bunky, teda bunky podieľajúce sa na výstavbe mozgovej kôry. Pri strate Pten vytvorila jedna takáto bunka približne o 25 % viac neurónov než za normálnych okolností. Neuróny aj astrocyty boli väčšie.

Význam pre vývoj protinádorových terapií zostáva zatiaľ hypotézou

Najdôležitejšie zistenie sa týka astrocytov, podporných buniek nervového systému. Za normálnych podmienok je pre ich tvorbu potrebný EGFR, receptor pre epidermálny rastový faktor. Po súčasnom odstránení génov Pten a Egfr však tvorba astrocytov neklesla oproti samotnej strate Pten. Bunky zjavne využili inú cestu vedúcu cez MAPK, presnejšie cez gény Mapk1 a Mapk3, ktoré sú súčasťou signalizácie ERK1/2.

Táto biologická obchádzka je zaujímavá najmä pre farmaceutický výskum. EGFR býva pri glioblastóme, agresívnom nádore mozgu, často nadmerne exprimovaný alebo mutovaný a patrí medzi ciele skúmaných liečebných postupov. Strata alebo mutácia PTEN sa zároveň vyskytuje približne pri 40 % glioblastómov. Klinické výsledky EGFR inhibítorov však boli v minulosti nevyrovnané a časť nádorov si vytvára rezistenciu.

Autori preto upozorňujú, že MAPK signalizáciu by bolo možné ďalej skúmať ako potenciálny terapeutický cieľ. Lieky zasahujúce túto dráhu už existujú, vrátane MEK inhibítorov trametinib a selumetinib, no štúdia ISTA netestovala žiadny liek, nádorové tkanivo ani ľudské bunky. Neprináša teda dôkaz, že blokovanie MAPK pomôže pacientom s glioblastómom rezistentným na EGFR inhibítory.

Z pohľadu vývoja liekov ide skôr o podklad pre ďalšie, nákladné predklinické overovanie. Potrebné by boli testy na nádorových modeloch s deficitom PTEN, ako aj na ľudských organoidoch alebo bunkách odvodených od pacientov. Až takéto výsledky môžu ukázať, či sa mechanizmus pozorovaný v myšej mozgovej kôre dá premeniť na použiteľný cieľ pre onkologickú terapiu.