Rehoľné sestry z Rímskej únie Rádu sv. Ursule na Slovensku fungujú na princípe spoločného hospodárenia. Sestry podľa Sr. Magdalény Ciuttiovej pracujú, pokiaľ im to zdravotný stav umožňuje, a zarábajú podobne ako ostatní zamestnanci. Ich mzdy však neostávajú v osobnom vlastníctve, ale stávajú sa súčasťou rozpočtu komunity, z ktorého sa financuje chod domu, vzdelávacie poslanie aj potreby starších a chorých sestier.

Uršulínky pôsobia najmä vo výchove a vzdelávaní. Na Slovensku prevádzkujú materské a základné školy, gymnáziá aj internáty, pričom jednotlivé sestry pracujú aj v zdravotníctve, sociálnej oblasti či v charitnom domove. Ciuttiová uviedla, že sestry sú vo väčšine prípadov zamestnané na plný úväzok a komunita podľa jej slov nežije z finančnej podpory štátu, ale z príjmov, ktoré si sestry vlastnou prácou zabezpečia.

Základom tohto usporiadania je sľub chudoby. Majetok vrátane pracovnej mzdy alebo dedičstva patrí komunite, nie jednotlivej sestre. Sestry pritom dostávajú veci potrebné pre každodenný život a prácu, napríklad oblečenie, hygienické potreby, knihy či techniku. Nejde teda o život bez prístupu k nevyhnutným prostriedkom, ale o model, v ktorom ich používanie a financovanie vychádza zo spoločných potrieb.

O bežných výdavkoch rozhoduje predstavená spolu so sestrou ekonómkou a miestnou radou, ktorú tvoria zvolené členky komunity. Každá komunita má vlastný ročný rozpočet. Prednosť majú prevádzkové náklady, apoštolát, teda konkrétne poslanie a služby sestier, ich formácia a zabezpečenie starostlivosti o členky vo vyššom veku alebo so zdravotnými problémami. Väčšie investície schvaľujú vyššie predstavené, respektíve provinčná rada.

Takéto spoločné financovanie znamená, že sestra nemá vlastný disponibilný príjem ani samostatne budovaný majetok. Ciuttiová ho vníma ako spôsob, ako sa neviazať na nadobúdanie a udržiavanie vecí. Zároveň ide o systém, ktorý si vyžaduje dôveru voči komunite, schopnosť dohodnúť sa na prioritách a osobnú zodpovednosť pri využívaní spoločných zdrojov.

Aj denný režim je v komunitách organizovaný spoločne. Pracovný čas, modlitba, stolovanie, oddych a komunitné stretnutia majú pevné miesto v programe. Sestry zvyčajne vstávajú približne o piatej ráno a večerný spoločný program končia okolo 22.00. Popri tom majú priestor na individuálny oddych, čítanie, prechádzky, šport alebo návštevy. Raz mesačne majú voľnú sobotu bez spoločného programu.

Rehoľný život podľa Ciuttiovej neznamená izoláciu od bežnej spoločnosti. Pri práci v školách a ďalších službách sestry používajú internet, mobilné telefóny aj sociálne siete. Technológie majú slúžiť najmä komunikácii a výkonu ich poslania, pričom každá sestra má sama posudzovať, ako ich používať účelne a bez vytvárania závislosti.

Komunitné spolužitie zároveň nefunguje bez rozdielnych názorov či nedorozumení. Sestry sú podľa jej slov ľudia rozdielneho veku, pováh a skúseností, preto popri pravidlách a poslušnosti voči predstaveným kladú dôraz na dôveru, odpúšťanie a otvorenú komunikáciu. Pre dôchodkyne zostáva súčasťou života pomoc s chodom domu, starostlivosť o záhradu, návštevy či služba v kostoloch a ďalšie činnosti, ktoré im dovoľuje zdravotný stav.