Porážka uhorského vojska pri Moháči v roku 1526 nebola iba vojenským neúspechom. Historik Miroslav Lacko ju spája aj s dlhodobým oslabením kráľovských financií, ktoré obmedzilo schopnosť Uhorska čeliť Osmanskej ríši. Ekonomické napätie sa prejavilo aj v baníctve: konfiškácia veľkého mediarskeho podniku v Banskej Bystrici priniesla kráľovskému dvoru ďalšie prevádzkové a obchodné problémy.
Odolnosť Uhorska voči osmanskej expanzii závisela od stavu panovníckej pokladnice. Bez pravidelných príjmov nebolo možné udržiavať vojsko ani financovať obranu hraníc. Za výrazne úspešné obdobie Lacko označuje vládu Mateja I. Korvína, ktorý po prevzatí krajiny so zlým stavom financií presadil v 60. rokoch 15. storočia reformy príjmov a výberu daní. Usiloval sa tiež získať späť založené kráľovské výnosy, čo mu umožnilo financovať obranu aj vlastné vojenské výpravy.
Po Korvínovej smrti však kráľovská moc a finančná situácia panovníka postupne slábli. Pred bitkou pri Moháči sa Uhorsko dostalo do krízy, v ktorej Ľudovít II. Jagelovský len ťažko zabezpečoval peniaze na zvolanie a vyzbrojenie vojska. Nedostatok zdrojov bol podľa Lacka taký vážny, že na financovanie obrany sa roztavovali aj kostolné klenoty. K hospodárskym problémom sa pridali spory medzi elitami, mladý a politicky neskúsený panovník aj lepšia organizácia osmanskej armády.
Habsburgovci po prevzatí časti uhorského dedičstva disponovali väčšími zdrojmi i rozsiahlejšími politickými skúsenosťami. Vojenský tlak Osmanskej ríše zároveň urýchlil budovanie modernejších vojenských a finančných úradov habsburskej monarchie. Dôsledky Moháča preto nezasiahli len hranice a politické usporiadanie regiónu, ale aj spôsob, akým štát organizoval príjmy, výdavky a obranu.
Konfiškácia banskobystrickej medi nepriniesla riešenie
Napätie v kráľovských financiách sa premietlo aj do fungovania thurzovsko-fuggerovského mediarskeho podniku, v prameňoch označovaného ako Neusohler Kupferhandlung. Jeho posledný predstaviteľ z rodu Thurzovcov Alexius Thurzo pôsobil pri dvore Ľudovíta II. ako kráľovský sekretár od roku 1519, následne ako komorník a určitý čas aj ako pokladník.
Časť uhorskej elity považovala spoločnosť Thurzovcov a Fuggerovcov za zdroj výnosov, ktoré odchádzali z krajiny. Proti Fuggerovcom vystupovali aj ostrihomský arcibiskup Ladislav Szalkai, jeho poradca Imrich Fortunatus a kráľovná Mária Habsburská. Tá sa usilovala posilniť vplyv nad dolnouhorskými, teda stredoslovenskými banskými mestami, ktoré tradične patrili k venu uhorských kráľovien.
V lete 1525 preto kráľovský dvor skonfiškoval banskobystrický mediarsky podnik. Prevzatie však nevyriešilo finančné ťažkosti štátu. Dvor musel zabezpečiť financovanie technologicky a organizačne náročnej prevádzky a zároveň nájsť odbyt pre medené polotovary. Práve obchodná sieť bola rozhodujúcou výhodou Fuggerovcov, ktorí mali faktórie vo viacerých častiach Európy.
Meď z Banskej Bystrice smerovala najmä do západoeurópskych prístavných centier, vrátane Lisabonu a Antverp, a odtiaľ ďalej na ázijské trhy. Uhorsko nemalo porovnateľne prepojenú obchodnú infraštruktúru. Prípad ukázal, že samotné prevzatie strategického podniku bez kapitálu, distribúcie a skúseností s medzinárodným obchodom môže verejné financie skôr zaťažiť, než posilniť.
