Stretnutie na Trenčianskom hrade v auguste 1335 nebolo iba predohrou známeho vyšehradského kongresu. Stalo sa dôležitým krokom k urovnaniu česko-poľského sporu, otvorilo cestu k mieru na takmer desať rokov a prinieslo aj hospodársku dohodu o obchodnej trase, ktorá mala obísť Viedeň. Súčasťou kompromisu bola finančná úhrada za vzdanie sa nárokov na poľskú korunu v hodnote 20-tisíc kôp pražských grošov.

V centre rokovaní stáli český kráľ Ján Luxemburský, uhorský panovník Karol I. Róbert z Anjou a zástupcovia poľského kráľa Kazimíra III. Veľkého. Kazimír do Trenčína osobne neprišiel, hoci poľskú delegáciu vybavil rozsiahlymi právomocami. Jej vedenie prevzal Spicymir Leliwita, významný predstaviteľ poľskej zahraničnej politiky. Neúčasť panovníka sa vysvetľuje najmä bezpečnostnými obavami v čase, keď medzi českým a poľským kráľovstvom formálne pretrvával vojnový stav, ale aj opatrnou vyjednávacou taktikou.

Ján Luxemburský si nárokoval poľský trón s odkazom na přemyslovské dedičstvo. Kazimír III. sa naopak snažil upevniť obnovené poľské kráľovstvo a zachovať jeho nároky na Sliezsko. Karol I. Róbert vystúpil ako sprostredkovateľ, pričom mal k výsledku aj vlastný mocenský a hospodársky záujem. Potreboval stabilnejšie pomery na severe Uhorska a zároveň hľadal spojencov proti vplyvu Habsburgovcov v podunajskom priestore.

Pred rokovaním v Trenčíne uzavreli bojujúce strany v máji 1335 v Sandomieri pokoj zbraní. Kompromis sa črtal už vtedy: český kráľ mal prestať presadzovať svoj nárok na poľskú korunu, poľská strana zas uznať českú zvrchovanosť nad časťou Sliezska. Pre Kazimíra III. to znamenalo bolestivý územný ústupok, ale zároveň získal priestor sústrediť sa na vnútorné zjednotenie krajiny a riešenie sporov s Rádom nemeckých rytierov.

Vysoká náhrada a splácanie záväzku

Najcitlivejšou časťou dohody boli peniaze. Ján Luxemburský požadoval kompenzáciu za vzdanie sa nároku na poľský trón. Po rokovaniach sa suma ustálila na 20-tisíc kôp strieborných grošov, čo predstavovalo približne tri a pol tony striebra. Podľa historických prepočtov išlo o hodnotu zodpovedajúcu asi 40-tisíc kusom hovädzieho dobytka alebo 4-tisíc koňom.

Takáto jednorazová platba by poľské kráľovstvo výrazne zaťažila, preto Kazimír III. presadzoval splátkový režim. Konečné podmienky sa neskôr rozpracovali na Vyšehrade. Listina z 12. novembra 1335 stanovila úhradu 10-tisíc kôp okamžite a zvyšku do najbližšej Veľkej noci. Záväzok mal tvrdé zabezpečenie: pri nesplatení dlhu mali poľskí hodnostári nastúpiť do zajatia v Opave a zostať tam až do úplného vyrovnania sumy.

Finančné hľadisko bolo dôležité aj pre českú stranu. Ján Luxemburský potreboval zdroje na krytie rastúcich záväzkov, a preto preňho hotovostná náhrada prevážila nad pokračovaním nákladného dynastického sporu. Dohoda tak ukazuje, že stredoveká diplomacia nebola iba záležitosťou území a rodových práv, ale priamo pracovala aj s cenou mieru, dlhom a mechanizmami jeho vymáhania.

Trenčín vyhovoval stretnutiu svojou polohou. Ležal v uhorskom vnútrozemí, dostatočne blízko k českým a poľským krajinám, no zároveň mimo priestoru, kde výraznejšie pôsobila Viedeň. Mestečko pod hradom malo podľa odhadov 800 až 1 000 obyvateľov, počas príchodu početných kráľovských sprievodov sa však jeho počet obyvateľov a hostí prakticky zdvojnásobil. Hrad bol v tom čase najmä pevnosťou s vojenským charakterom, nie prepychovým sídlom porovnateľným s Vyšehradom.

Obchodná cesta ako protiváha Viedne

Popri riešení českých a poľských sporov sa v Trenčíne otvorila aj téma obchodu. Ján Luxemburský a jeho syn Karol predložili uhorskému panovníkovi projekt takzvanej Českej cesty. Jej zámerom bolo posilniť trasu smerujúcu cez Ostrihom, Šintavu, Trnavu, Záhorie a Brno do Prahy a ďalej do západnej Európy.

Táto trasa mala obísť Viedeň, ktorá profitovala z práva skladu. Kupci prechádzajúci dunajskou obchodnou cestou tam museli tovar vyložiť a ponúknuť miestnym obchodníkom, čo zvyšovalo ich náklady a predlžovalo dopravu. Dohoda medzi českým a uhorským panovníkom preto sledovala nielen politický, ale aj jasný ekonomický cieľ: vytvoriť konkurencieschopnú cestu mimo viedenského obchodného centra.

Po trenčianskych rokovaniach mali zemepáni na trase dostať upozornenie, aby nevyberali svojvoľné clá a mýta. Nasledovali aj úpravy mostov a priechodov. Česká cesta sa potom zaradila medzi významné komunikačné spojenia strednej Európy a vytvorila priestor pre intenzívnejší pohyb tovaru medzi Uhorskom, českými krajinami a západnými trhmi.

Na Vyšehrade sa na jeseň 1335 potvrdili a doplnili podmienky trenčianskych dohôd. Karol I. Róbert sa posilnil ako sprostredkovateľ medzi stredoeurópskymi panovníkmi, vznikli základy česko-uhorsko-poľskej spolupráce a spory sa na čas podarilo utíšiť. Výsledok rokovaní ukázal, že aj v stredoveku mohli byť mierové dohody nástrojom na zníženie vojenských nákladov, vyrovnanie finančných nárokov a podporu obchodných tokov.